Marek Ormandík rád maľuje širokým ťahom štetca. Je to jasné každému, kto pozná jeho tvorbu, a preto sa tým netreba detailnejšie zaoberať. Lenže, a to je už otázka hodná zamyslenia, prečo vždy maľuje širokým ťahom? Je to len póza, ktorá má garantovať, aby jeho maliarsky rukopis bol dostatočne príznakový, alebo za tým treba hľadať niečo iné? Póza to určite nie je, a preto treba pristúpiť k širšej interpretácii.

Keď sa budeme pozerať na Ormandíkove obrazy, tak poľahky zistíme, že všade vidíme ľudskú figúru a je jedno, či sú to obrazy so sakrálnou, alebo profánnou tematikou. Je až udivujúce, s akou naliehavosťou tieto figúry pôsobia na diváka. Niekedy dokonca s takou intenzívnou, že si už po krátkom čase percepcie uvedomí, že si jednoducho nevšíma pozadie. Zvyčajná rovnováha medzi pozadím a popredím je v tom prípade asymetricky narušená v prospech figúr stojacich v popredí. Jednotlivé figúry určujú centrum percepcie a v tejto nekompromisnosti treba hľadať špecifikum tohto maliarskeho idiolektu.

(Peter Michalovič)