The exhibition, …AND QUIETLY THE NIGHT ARRIVES, presents twelve international artists exploring perspectives on the aesthetics of darkness, melancholy, mythology, and imagination. In a symbolic and surreal way, the night serves as a metaphor where ordinary modes of perception are disrupted and hidden aspects of existence are revealed. As described by Jean-Luc Nancy in his book The Ground of the Image, the nocturnal is the space where forms slip their anchorages and, to a certain extent, become invisible. In this realm, the impossibility of seeing coincides with the possibility of imagining, and our perceptions are challenged to open up to alternative ways of thinking and understanding.
With the imagination unleashed and the boundaries of reality blurred, theseartists delve into the depths of thoughts, dreams, the sub-conscious, and memoriesthrough various strategies of creation, re-contextualization, manipulation, and appropriation. By employing rich resources of interest, a strong pictorial sense and a high level of craftsmanship, they challenge well-defined truths, and emphasize the value of creating new contexts and identities.
Through their thought-provoking and visually captivating artwork they explore theintriguing interplay between fantasy and reality, the conscious and subconscious, past and present, authenticity and imitation, as well as the ever-shifting boundaries of identity. Poetically, yet powerfully, they shine light into humanity’s mysterious and obscure corners, with the themes of prevailing power structures, social inequality, and the complex relationship between humans, history, and nature.
The ephemeral and intense situations portray figures in an odd spacecontinuum that is seemingly out of linear and passing time. They wander without clear storylines, meanings, or directions, reflecting the contradictory moods in society, and feelings of estrangement, vulnerability, and melancholy. Such feelings are described by Theodor Adorno in Minima Moralia as a response to the contradictions and injustices inherent in the social order. The impact of the capitalist structure and bureaucratic systems can be sensed in the mourning for the loss of genuine human connection, the suppression of creativity, and the loss of individuality in the face of a homogenizing culture. Along these lines, artists unravel an intricate connection between a deeply individual experience and the societal forces of life.
The artwork presented in this exhibition sparks curiosity, thereby enliveningthe imagination, jumpstarting critical thinking, and creating departures from the familiar, the conventional, the known. The artists open up a captivating space where the symbolic of night allows us to escape from the confines of the everyday and explore its deepest creative and transformational potential. They reveal the hidden aspects of existence that appear in the darkness, and challenge us to look beyond the easily visible surface. In this intensity and immediacy, a gap is created, where knownreality collapses, and new possibilities emerge.
Mihael Milunović
Nápadité diela Mihaela Milunovića skúmajú a spochybňujú prevládajúce štruktúry, normya konvencie, ktoré nás okliešťujú v rámci politických a sociokultúrnych systémov. Milunovićsa zameriava na transformáciu reality cez umenie a snaží sa sprostredkovať autentickéinterakcie medzi entitami a ich charakterom. Divákov odkazuje hlbšie k zdroju chápania súčasnej spoločnosti a ponúka nové perspektívy bez toho, aby vyvolával špecifické emócie a významy.
Jeho osobné skúsenosti a spomienky na občiansku vojnu v Juhoslávii počas štúdia na Univerzite umenia v Belehrade obohacujú naratív, ktorý reflektuje témy hrdosti, identity, spolupatričnosti a moci. Vizuálne prvky ako poetická inscenácia, špecifické použitie farieb, metafory, symbolické myslenie a kontextové posuny sú použité ako primárne nástroje prevytvorenie alegórie silného významu, v ktorej sa odhaľujú mocenské štruktúry, násilie, utláčanie a manipulácia.
Milunovićove diela plné významov a symbolizmu na obsahovej aj vizuálnej rovine zobrazujúscény a postavy v surreálnom čase a priestore, kde pocity nepokoja vychádzajúce zpodstaty existencie narastajú. Zobrazovaním týchto posunutých realít nás Milunovićpovzbudzuje k zamýšľaniu sa nad vzťahmi medzi ľuďmi, prostredím, históriou a prírodou okolo nás z novej perspektívy.
Marek Kvetan
Multimediálna tvorba Mareka Kvetana je charakteristická programovým zameraním na spochybnenie dôverne známej reality, hodnôt kapitalizmu a tradičných predstáv o kráse, umení a klišé. Pomocou kritickej a hravej obrazotvornosti spolu s technickosťou tvorbyskúma témy morálnej a hodnotovej krízy v súčasnej spoločnosti. Popri dôraze na dominanciumasmédií, komoditného fetišizmu a globalizácie, účinne stiera hranice medzi tým, čo je a čo nie je umenie.
Vytvára hravý, ale zároveň sugestívny dialóg medzi publikom a svojimi dielami, a toprostredníctvom veľkolepej vizuálnosti, použitia nájdených materiálov, rekonfigurácií reality, symbolizmu a experimentovania s formou.
Vo svojich najnovších sochách vytvára prepojenie medzi neúprosnosťou ľudskej kosti zbavenej mäsa a jej zobrazením ako osamelej relikvie na ozdobnom piedestáli. Táto pútavá juxtapozícia vyzýva divákov, aby uvažovali o krehkej rovnováhe medzi životom a smrťou, krásou a úpadkom, organickým a umelým a prchavosťou existencie. Kosť, ako symbol smrteľnosti, reprezentuje efemérnosť života, zatiaľ čo piedestál so svojimi zložitými detailmi a prepracovanými ozdobami predstavuje snahu o majestátnosť a stálosť. Prepojenie týchto kontrastných prvkov podnecuje k zamysleniu sa nad pominuteľnou povahou ľudskej existencie a túžbou po nesmrteľnosti.
Jina Park
Jina Park vo svojej podmanivej sérii obrazov prezentovanej pod názvom Cesta do Slnkaprenesie divákov do fascinujúceho sveta intenzívnych farieb, nápaditej architektúry a zobrazovania bežných predmetov v priestore pripomínajúcom múzeum so starodávnym pôvabom. Jej majstrovské využitie farieb, perspektívy a svetla dodáva tejto surreálnej časopriestorovej singularite hĺbku a rozmer. Precíznym spracovaním reálnych a virtuálnych kompozícií s prvkami egyptskej ikonografie navodzuje pocit tajomna a nadčasovosti. Tieto vlastnosti ešte viac podporuje použitím vaječného gvašu, historicky významnej a vzácnej maliarskej techniky, ktorá nás prenesie späť do čias, keď sa verilo, že tieto sochy sú nádobami pre božské bytosti. Park tiež používa koncept „aspektívneho umenia“, ktorý vznikol vo vzťahu k egyptskému umeniu. Namiesto perspektívy a osobného uhla pohľadu sa sústreďuje na to univerzálne: „Egypťan vykresľuje to, čo zobrazuje, kúsok po kúsku tak, ako je to skutočne a ideálne, vždy, všade a pre každého“. Prepracovaným prepojením historickej presnosti s vlastnou umeleckou interpretáciou vytvorila Park očarujúce, snové prostredie, ktoré pozýva divákov, aby sa vydali na cestu časom, históriou a predstavivosťou.
Park nadväzuje na svoj predchádzajúci záujem o koncept kabinetov kuriozít – zbierky nezvyčajných, vzácnych a zaujímavých predmetov zostavených za účelom podnecovania zvedavosti, štúdia a údivu. Boli populárne v 16. až 18. storočí a slúžili ako predchodcovia moderných múzeí. Park taktiež reflektuje aj témy osobného štýlu, osobného vlastníctva aimperialistickej histórie násilne zozbieraných a skonfiškovaných predmetov. Autorkine maľby kladú dôležité otázky o autorite klasických obrazov, vplyve západného múzejníctva a schopnosti pozerať sa na svet z individuálnej perspektívy. Taktiež vyzývajú diváka, aby sa zamyslel nad vlastným zmyslom pre vkus, túžbami a jedinečnou identitou.
Metin Çelik
Metin Çelik vo svojich umeleckých dielach skúma zložitý vzťah medzi prírodou a ľudstvom, využívajúc špecifickú estetiku, ktorá zvýrazňuje, kontrastuje a spochybňuje konvenčnúrealitu. Autor prostredníctvom svojich obrazov buduje novú sféru, v ktorej je realita fragmentovaná a znovu kontextualizovaná, zachytávajúc podstatu transformácie a metamorfózy.
Vo svojom najnovšom obraze Listy Bohu reflektuje na umelecký odkaz Vincenta van Gogha, najmä jeho ikonickú sériu slnečníc a krajinomalieb, spolu s autoportrétom s obviazaným uchom, ktoré si zmrzačil kvôli svojmu duševnému stavu. V dynamickej súhre žiarivýchmodrých a zlatistých odtieňov zobrazuje prvky vytvorené ľudskou činnosťou spolu s referenciou na prírodu; napríklad slnečnice na prilbe, maľba krajiny prilepená na stôl, maľba ucha alebo socha vrany. V tejto dômyselnej kompozícii Çelik otvára priestor nabitý symbolickými významami. Zobrazené objetky pôsobia dojmom odcudzenosti, vzdialené od svojho prirodzeného prostredia a akoby zbavené života. Autor tu vytvára vizuálny dialóg, v ktorom sa zamýšľa nad obmedzenosťou ľudského spojenia, autenticitou a imitáciou, prirodzeným a nadprirodzeným a silným prepojením medzi realitou a predstavivosťou.
Andreana Dobreva
Tvorba Andreany Dobrevy sa vyznačuje súčasným, umeleckým narábaním s historickými zdrojmi, ktoré dodávajú jej tvorbe figuratívne, ale aj abstraktné prvky. Vo svojich vizuálne pôsobivých dielach sa primárne nesnaží iba zachytiť scénu, ale emočne nabitú situáciu. Skúma neustále sa meniacu realitu, ako aj neutíchajúci tok času a bytia, v ktorom ľudské postavy pripomínajú ilúziu. Postavy sa prekrývajú za svojimi hranicami a negujú univerzálne zákony fyziky a anatómie. Výrazné a inštinktívne ťahy štetcom zrýchľujú a spomaľujú tok pohybu, umocňujúc pocit odcudzenia a neuchopiteľnosti. Intímny vnútorný priestor a vonkajší fyzický svet sa do seba vpíjajú, bojujú spolu a občas sa zjednocujú. V pozadí autorkakombinuje temnotu s jasnými farbami a skreslené výrazy s tajomnými scenériami. Sila a surovosť zobrazovanej scény odhaľuje nové dimenzie efemérnej reality a volá po hlbšomvnímaní na prvý pohľad neviditeľných perspektív.
Sergiu Toma
Sergiu Toma vo svojej tvorbe kombinuje prvky z podvedomia s dobre známymi obrazmi, čím vytvára presvedčivú juxtapozíciu, v ktorej sa stierajú hranice medzi realitou a predstavivosťou. Inšpirovaný obrazom rumunskej krajiny, surrealizmom a dielami Oscara Domingueza, Toma zobrazuje tajomné scenérie, kde zdanlivo bežné predmety nadobúdajú prekvapivé vlastnosti. Stromom rastú bujaré konáre, príroda nadobúda rozprávkové tvary a popiera zákony prírody. Tieto snové prvky spochybňujú naše vnímanie a podnecujú našu predstavivosť.
Autorove maľby skúmajú dôležitosť pamäte a plynutia času. Predstavuje nám symbolické predmety, ktoré reprezentujú jeho osobný život a detstvo. Aby vytvoril vizuálnu metaforu nestálosti našich spomienok, využíva temnú, pochmúrnu paletu farieb a priehľadné vrstvy farby, čím buduje dramatickú scénu. Na vytvorenie tajuplnej atmosféry využíva hru so svetlom a niekedy rozmazáva prvky, aby zdôraznil prchavú povahu momentov. Občas tým, že maľuje sám seba v mizanscéne, skúma svoj vlastný osud v tejto krajine. Názov jedného z jeho obrazov odkazuje na latinskú frázu amor fati, ideu prijať a milovať svoj osud aj s jeho utrpením a stratami, ktoré sú považované za nevyhnutné.
Leopold Rabus
Obrazy Leopolda Rabusa sú inšpirované najmä jeho bezprostredným okolím vo vidieckom kontexte jeho rodného mesta, zobrazujúc surreálny, no temne humorný realizmus. Diela často zobrazujú ľudí, zvieratá a bežné predmety v znepokojivých kontextoch, čím sa stierajú hranice medzi fantáziou a realitou. Jeho obrazy sú navrhnuté tak, aby zobrazovali prehnanú reprezentáciu známeho kontextu a otvárali emócie a vnímanie novým interpretáciám.
Vo svojom najnovšom obraze Rosa nás pozýva zamyslieť sa nad intimitou nahej ženskej postavy a jej pokojným ponorením sa do rustikálneho jazierka. Nahota nie je len reprezentáciou fyzickosti, ale slúži ako metafora pre zraniteľnosť, autentickosť a neúprosnosť ľudskej skúsenosti. Inšpirovaný filmom Pascale Ferranovej Milenec lady Chatterleyové, umelec otvára témy ženskej perspektívy, erotiky, rebélie a intimity. Zachytáva skúsenosťženy, ktorá je terčom pozorovania, a to zachytením podstaty ľudskosti a jej vzťahu k vonkajšiemu svetu.
Marko Velk
Znepokojujúca a tajomná reprezentácia ľudskej podoby v diele Marka Velka je obohatenáo silnú symboliku. Používa masky a prestrojenia, skúma pocity nepokoja, odcudzenia a koncept, v ktorom sa zo známeho stáva neznáme. Jeho diela odhaľujú znepokojujúce a turbulentné scény, kde sú obrazy fragmentované, skreslené a manipulované, čo vyvoláva pocit nepohodlia. Velk, čerpajúc z historických a mytologických zdrojov, preniká do ľudského psyché a podvedomia, aby vytvoril labyrint obrazov, ktorý odráža šialenstvo a nejednoznačnosť života.
Primárne pracuje s dreveným uhlíkom a grafitom na papieri, ktoré používa ako nástroj na sebavyjadrenie bez akýchkoľvek obmedzení medzi jeho rukou a povrchom. Bezprostrednosť média mu umožňuje vyjadriť svoje emocionálne a umelecké smerovanie bez zdĺhavých technických príprav. Jednoduchosť čiernobielej palety umocňuje celkovú kompozíciu a umožňuje divákovi zamerať sa na expresívne línie a kontúry, ktoré definujú sféru surreálna a tajomna. Ostrý kontrast medzi farbami tiež slúži ako vizuálna metafora, symbolizujúca dualitu života a smrti – juxtapozíciu vlastnú smrteľnej a efemérnej povahe existencie. Umelcov zmysel pre detail je evidentný v spletitej koláži, perokresbe a tieňovaní, ktoré oživujú scénu so všetkými jej možnými metamorfózami v priestore medzi fantáziou a realitou.
Richard Stipl
Richard Stipl začal svoju umeleckú cestu ako maliar, no až cez sochárstvo objavil hlboký spôsob vyjadrovania. Využitím vlastného obrazu ako modelu sa púšťa do hlboko osobného skúmania znovuvytvárania seba samého a nestálej povahy existencie. Každá socha sa stáva svedectvom neustále sa posúvajúcich hraníc identity a neustáleho toku ľudskej skúsenosti.
Postavy, často nahé, emotívne a zdobené firemnými logami a tetovaniami, umocňujú v divákovi širokú škálu emócií. Vyvolávajú pocit empatie a harmónie aj keď stoja tvárou v tvár bolesti, čím podnecujú k zamysleniu sa nad našimi vlastnými spoločnými skúsenosťami a zložitosťou našej existencie. Zameriava sa na vnútorné fungovanie mysle, skúma rôzne témy, ako je pamäť, symbolika, mýty, teológia a príbehy ľudskej skúsenosti. Stiplove sochy, naplnené zmyslom pre tajomno a introspekciu, vyzývajú k prehodnoteniu tradičných predstáva súčasných prístupov k umeleckej tvorbe.
Svojím odvážnym umeleckým jazykom a precíznou zručnosťou; s použitím rôznych materiálov, ako je hlina, bronz, drevo, vosk a mramor; posúva hranice toho, čo je možné a inovatívne vo sfére sochárstva.
Wolfe von Lenkiewicz
Wolfe von Lenkiewicz je britský umelec známy svojimi inovatívnymi rekonfiguráciami ikonických obrazov z dejín umenia. Jeho tvorba zaberá priestor mimo tradičných koncepcií dejín umenia, čo umožňuje novú formu vizuálneho jazyka a hybridnú estetiku, ktorá spochybňuje pojem autorstva. Často sa vracia ku kanonizovaným dielam nespornej kvality a originality a reinterpretuje ich vo svojej vlastnej umeleckej vízii. Tento prístup podporuje myšlienku organického vývoja umenia v priebehu storočí a spôsobu, akým sa rôzne štýly a prístupy prelínajú a ovplyvňujú v priebehu času.
Obraz Sama na širokom širokom mori (2023) zobrazuje ženu oblečenú v tmavom koženom odeve, obkročmo na majestátnej nafukovacej zebre, ktorá nebojácne brázdi nebezpečnýoceán. Jej držanie tela vyžaruje odhodlanie a odolnosť, zatiaľ čo jej pohľad odhaľuje komplexnú zmes emócií – zraniteľnosť, odpor a odhodlanie prekonať výzvy. Lenkiewiczova reinterpretácia Homérovho príbehu Odysea vdychuje starodávnemu eposu nový život a plynule ho prelína so súčasnými témami. Hlavná postava prejavuje neochvejné hrdinstvo a stáva sa symbolom sily, zatiaľ čo predstavuje výzvy, ktorým čelia ženy v modernom svete.
Umelec spája vysokú úroveň umeleckej zručnosti s možnosťami manipulácie obrazu v 21. storočí. Obraz je zložený kombináciou predbežných iterácií vytvorených pomocou umelej inteligencie a tradičných techník olejomaľby, vzdávajúc hold technikám 16. storočia – s podkresbou v jemných líniách a grisaille, po ktorej nasleduje aplikácia glazúry a odtieňov na vytvorenie hĺbky a detailov. Prostredníctvom tohto jedinečného prístupu reinterpretuje starostlivo vybrané zdroje záujmu a prezentuje ich hravým, no zároveň filozofickýmspôsobom.
Nikola Marković
Analytický prístup Nikolu Markovića je jadrom jeho tvorby, v ktorej s neustálou snahou o sebareflexiu skúma vlastné umelecké procesy. Jeho umelecké voľby sú často prevzaté z jeho vlastných skorších diel, čo umožňuje fascinujúcu súhru medzi minulosťou a súčasnosťou.
Vo svojich súčasných maľbách aplikuje svoju komplexnú metodológiu na fresky Giotta di Bondone v Padove a vytvára sériovo štruktúrované sekvencie diel. Zameriava sa na zavedenie sebareferenciality do svojho prístupu, pričom čerpá zo svojich rozsiahlych skúseností s historickými a technologickými procesmi. Jeho diela síce protirečia pôvodne jasným farbámfresky svojim čiernobielym charakterom, zároveň prekračujú samotnú reprezentáciu a ponárajú sa do hĺbok nejednoznačného významu a symboliky. Spochybnením pojmu pevných odkazov a prijatím plynulosti interpretácie Marković otvára svet mnohonásobných naratívov, kde sa prehodnocuje vzťah medzi ľuďmi a svätými, hriechom a spásou a umelcom a umením.
Myšlienka francúzskeho maliara Eugèna Delacroixa – že to, čo je hybnou silou geniálnychľudí, alebo skôr to, čo inšpiruje ich prácu, nie sú nové nápady, ale ich posadnutosť myšlienkou, že to, čo už bolo povedané, stále nestačí – hlboko rezonuje s Markovićovým umeleckým étosom. Jeho vytrvalá snaha objavovať neprebádané územia v rámci vlastnej tvorby pramení z hlbokej zvedavosti a túžby posúvať hranice svojej kreativity.
Erol Eskici
Umelecké dielo Erola Eskiciho reprezentuje tajomný, naratívny slovník tichým a jemným spôsobom. Pri vytváraní tajomnej a symbolickej atmosféry skúma pojem dispozitív – zväzujúci vzťah medzi detstvom a ideológiou sveta dospelých. Motívy ako architektúra a detstvo využíva aj na skúmanie mocenských štruktúr a inštitúcií, ktoré dominujú jednotlivcom a ich identitám.
Jeden z Erolových obrazov má názov Spev na svitaní, alebo inak povedané „Modrá hodina“, pričom odkazuje na obdobie súmraku tesne pred východom alebo po západe slnka, keď zostávajúce slnečné svetlo nadobudne modrý odtieň v dôsledku Rayleighovho rozptylu. Toto podmanivé dielo zobrazuje ženu v tajomnom lese, kde príroda slúži ako priestor pre hlboko individuálny zážitok a spojenie. V tejto pokojnej súhra medzi človekom a prírodou nás Eskici vyzýva, aby sme sa pokúsili predstaviť si nanovo a spochybniť štruktúry, ktoré riadia náš život.
